Vďačné sú tie chvíle, keď sa môžete podeliť o zážitky z hrania s človekom, ktorí má rozohranú tú istú hru. Padajú názory, hájite svoje farby, dlho rozvádzate náročné úlohy, rozdávate, ale i prijímate tipy a triky. Na tomto mieste sa patrí položiť otázka: „Hráme rovnakú hru, o ktorej tak vášnivo debatujeme?“ Popri vyššie spomínaných témach sa skôr či neskôr začne pretriasať klesanie frameratu, hardvérové nároky a šitie detailov na mieru vášho domáceho miláčika. Ešte stále si myslíte, že hráte rovnakú hru? Ešte stále si myslíte, že tú hru hrali v takej podobe aj vývojári a že ju zamýšľali poslať z pracovných stolov do sveta za účelom znižovania detailov?
Veď od toho sú v options všetky tie posúvače, hejblátka a prepínače, nie? Dajme si jeden príklad a zistíte, že je rozdiel hrať hru a HRU, ktorú mali na stole aj vývojári. Nikomu, kto stojí pevne nohami na zemi a sem tam pričuchne k nejakému hernému magazínu, neušlo, že v dnešných dňoch sa otvorili brány do sveta Tamriel a očakávaný RPG „zabijak“ The Elder Scrolls IV: Oblivion infikoval snáď všetky počítače.
Cieľom dnešného článku nie je riešiť technické problémy, ani recenzovať hru, ale poukázať na fakt, že so zvyšujúcim výkonovým potenciálom počítača stúpa aj herný zážitok. Diskusie na tému, hrateľnosť je dôležitejšia ako grafika, sú v tomto prípade bezvýznamné. Prečo? Zaostrime na prvú dvojicu obrázkov.
Oba zábery pochádzajú zo začiatku hry, kedy sa po absolvovaní výcviku v dungeonoch (podzemí) dostanete do slnkom zaliatej krajiny. Prvý obrázok prezentuje najvyššiu kvalitu obrazu, akú môžete v Oblivione dosiahnuť (rozlíšenie 1024x768, detaily – max, viditeľnosť – max, antialiasing kvôli efektu HDR vypnutý). Druhý záber už tak atraktívny nie je (nastavenia tie isté, akurát viditeľnosť je na 1/4). Prakticky celý druhý breh zmizol v hmle. Hrateľnosť to neovplyvní, zážitok áno. Pustime si fiktívny rozhovor dvoch hráčov. Prvý z nich má bežný (zámerne sa vyhýbam označeniu priemerný počítač) a druhý nejaké to delo.
Low-end: „A kam mám ísť, keď vyjdem von?“
Hi-end: „Stále za nosom, skočíš do vody a na druhom brehu zrúbeš prvých banditov.“
Low-end: „Človeče, a ako dlho budem plávať v tom mori, kým doplávam na druhý breh?“
Pre potreby druhého príkladu zvolím tú istú scénu, len sa otočíme chrbtom k vode a budeme sa pozerať na vchod do kanálu, odkiaľ sme pred malým momentom vyšli von. Máme pred sebou les. Stromy, kríky a tráva sa pohupujú vo vetre, kamene sa kúpu v slnečných lúčoch, jednoducho idylka, ktorá ja na obrázku naľavo. Na tom napravo sú znížené všetky detaily, vrátane kvality textúr a viditeľnosť na minime. V hmle sa stratili vzdialené objekty, i kamene a textúry sú značne rozmazané. Pokračujeme vo fiktívnom rozhovore na fiktívnom príklade:
Low-end: „Počul som, že sa niekde na začiatku skrýva dýka s jedovatou čepeľou.“
Hi-end: „Jasné, nájdeš ju pri tom malom kameni pod stromom naľavo od cesty.“
Low-end: „Akým kameňom, ja tam žiaden nevidím!“
Majiteľ menej výkonného počítača kameň ani vidieť nemôže, pretože má viditeľnosť nastavenú na minimum. Zjaví sa jedine vtedy, ak sa pod ten strom postaví. V takýchto príkladoch by sme mohli pokračovať do nekonečna a to nielen v Oblivione, ale v ktorejkoľvek inej hre náročnej na výkon počítača. Týka sa to aj DOOMa 3, aj nového Tomb Raidera a mnohých ďalších. Konfigurácia každého počítača je odlišná a preto možno hovoriť zakaždým (v rámci možností) o rozdielnom hernom zážitku. Grafika nie je všetko, ale pomáha budovať atmosféru a spolu s ozvučením hráča vťahuje intenzívnejšie do sveta, kde sa pohybuje. Ruku na srdce, chcete radšej hrať hru, ktorá ponúka momentálne najlepší vizuál (Oblivion), alebo len o nej hovoriť a pritom ju nezažiť?
K tomuto problému pri konzolách nedochádza. Preto by som si radšej zahral Oblivion na Xboxe 360 a preto ho nehrám na PC. Konzolové hry sú šité na mieru jednej konfigurácii a tak sa nestane, že si zoberiete hru kamarátovi a uňho budete maturovať nad nastaveniami. Hra bude bežať rovnako ako u vás doma.
Aby sme toto rozprávanie aj ukončili, dajme si jednu príhodu z môjho detstva. V časoch, keď som ešte navštevoval základnú školu, som sa bavil s kamarátom o jednom francúzskom filme (názov mi bohužiaľ vypadol), ktorý vysielala deň predtým televízia. Bola v ňom scéna, kde sa naháňali po riviére dva športiaky, jeden žltý a jeden červený. Nadšene sme rozoberali každú sekundu tej scény, dunenie motorov a krásnu scenériu s morom v pozadí. V tom sa do rozhovoru zapojil ďalší spolužiak a nechápavo krútil hlavou. Pozeral si včera ten film, pýtam sa ho. Áno, odpovedá. A čo hovoríš na to žlté fáro, špica, že? Jaké žlté fáro? My máme doma čiernobiely televízor!
Článok bol pôvodne publikovaný na portáli GAMES.
PRIHLÁS SA
