Začína sa čoraz viacej veriť tomu, že recenzenti sú predĺženými rukami marketingu. Stávajú sa, rovnako ako hráči, obeťami a už nezastávajú úlohu „pravých" kritikov. Situácia je prakticky identická na celom svete. Komu veriť a komu nie? Možno si týmto článkom budem sypať popol na hlavu, ale nech.
O tom, ako vzniká článok, nemá zmysel písať, v našom rozprávaní to nehrá žiadnu rolu. Dôležitý je však obsah a to, čo sa deje pred samotnou recenziou. Začína to vždy nadšenými dojmami premietanými do prvých preview. Čím ďalej má recenzent v tejto fáze k hrateľnému kódu alebo k živej prezentácii, tým viacej sa článok hemží zaručenými sľubmi premiešanými s PR rozprávočkami. Preview články sú totiž dôležité rovnako pre hráčov, ako pre vydavateľov. O hre sa začína hovoriť, rozbiehajú sa prvé predobjednávky a začína sa formovať všeobecný hype.
Keď príde na rad krájanie chleba a udeľovanie známok, názory na hru sa začnú rozchádzať. Prečo? Lebo je rozdiel hrať hru a HRAŤ hru. Recenzenti a hráči totiž hrajú hry inak. Ako je to možné?
Skúste si vstúpiť do svedomia a spočítať, koľko hier ste si za posledný rok kúpili, neskôr ich dohrali, vychutnali, preskúmali všetky jej možnosti a až potom sa vrhli na ďalšiu. Pri priemernej hracej dobe (12 – 15 hodín) a ďalších faktoroch bežného života, ako dochádzanie do práce / školy, povinnosti v domácnosti, manželka / priateľka, možno dohrať hru približne za jeden týždeň. Ak k tomu pripočítame druhé dohranie, vyskúšanie modifikácií, online multiplayer, môže vám vydržať približne jeden mesiac. Ešte stále sa bavíme o bežnom hráčovi a hre, po ktorej prahol.
Teraz dajme túto hru do rúk recenzentovi. V prvom rade zápasí s termínom a tlakom zo strany ďalších hier, ktoré čakajú v poradí na recenzovanie. Aby sme sa nebavili iba v teoretickej rovine, dajme si jeden príklad. Osobne som za minulý rok publikoval okolo 100 článkov, nehovoriac o ďalších desiatkach, ktoré boli určené pre tlač. V drvivej väčšine išlo o recenzie. A teraz sa spýtam, môžem si vychutnať hru rovnako ako priemerný hráč? Bez nejakých okolkov sa musím priznať, že nie. Nie je to však len kvôli nedostatku času, ale hlavne preto, že na hry už pozerám inými očami, objektivizujúcim pohľadom človeka, ktorý sa každú konkrétnu hru snaží posudzovať jednak ako originál, jednak ako súčasť čohosi rozsiahlejšieho, žánru, scény, priemyslu a chce brať do úvahy všetky mysliteľné kontexty. Lebo kvalita hry nie je len v nej samej, ale aj v tom, ako sa dokázala priblížiť nejakému ideálu, konkrétnemu, či fiktívnemu.
Pri tak veľkom množstve titulov a všetkých faktoroch, ktoré treba sledovať, je jasné, že dochádza k profesionálnej deformácii, prepracovanosti, rozmaznanosti názorov a možno hovoriť aj o nechuti recenzovať, čo sa odrazí aj na kvalite článku. Hry sa neprechádzajú celé, používajú sa informácie z druhej ruky, hľadá sa v návodoch riešenie či náznak toho, ako bude príbeh pokračovať, používajú sa cheaty a samozrejme sa pozerá na priemerné hodnotenia. Zážitok z hry môže byť rovnaký, ale jeho intenzita prežívania je iná.
Kolotoč recenzenta je stále ten istý a v závislosti od ročného obdobia sa inak rýchlo točí okolo svojej osi. Dokončiť recenziu, zobrať ďalší titul, odohrať, napísať článok atď. Ak si myslíte, že pre redaktora zamestnaného na plný úväzok je 8 hodín na jeden pracovný deň ideálnych, tak sa sakramentsky mýlite. Robí to hlavne pre potenciálnych čitateľov a to, čo ho poháňa, je osobné ohodnotenie, ohodnotenie od čitateľov a tým hlavným je, že ho robota napriek všetkému (mimo iných nepreplácaných nadčasov, meškajúcich výplat a pod.) stále baví.
Väčšina hráčov nemá šancu odohrať toľko hier ako recenzenti. Nevedia, kde bol prvý krát použitý freelook, či kde sa dalo prepnúť do kokpitu auta, kde sa prvýkrát dali prenášať jednotky z misie do misie. Nepremýšľajú o hodnotách, ani o rebríčku najlepších hier a nedosiahnuteľnom ideály – dokonalej hre. A ak áno, tak tie hry (tí mladší) v živote nehrali, ani hrať nebudú. Ich to však trápiť nemusí. Aj keď je história hier veľmi bohatá a zaujímavá, nato, aby si z chuti zahrali, tieto fakty poznať nemusia.
Zoberme si ako príklad stratégie alebo športové série z EA. Nik nehovorí, aby ste si kupovali každým rokom len mierne vylepšenú hru s aktuálnymi štatistikami a nejakými kozmetickými zmenami. Ak vám stačí aktuálny ročník, nie je dôvodu skočiť rybičku po ďalšom pokračovaní. Ale, čo ak o dva roky dostanete chuť na ďalšiu FIFU? Samozrejme, že to bude od EA a nebude vás trápiť, že je takmer identická ako ročník, čo nevlastníte. Vás to netrápi a bavíte sa na novej grafike.
Recenzentovi to vadí. Málo inovácií, málo originality, všetko konzumné! Nadáva sa na neustále pokračovania a nedostatok odvahy (viď. článok Nedostatok inovácie alebo strach z hier). Je to smutné, ale pravdivé. Nezmení to samozrejme tento článok, ani zmeny v hodnoteniach. Recenzent bude naďalej hrať všetky hry rad radom a recenzie budú vznikať vždy za horúca, aby boli aktuálne.
...to be continued!
Článok bol pôvodne publikovaný na portáli GAMES.
PRIHLÁS SA