Hnev. Chce ísť von. Ventil sa otvára. Klávesnica na stole. Úder. Klávesnica pod stolom. Hráč je spokojný, ale iba na malý moment. Po zistení, že klávesnica stratila niekoľko kláves a že má zlomený vrchný plast, hnev graduje a na kolene je vyrieknutý ortieľ smrti nad týmto načatým komponentom. Klávesnica je v koši.

K napísaniu tematického článku o netradičnej a pritom tak dôvernej téme, ma donútili vlastné (uvoľnované) emócie, inými slovami hlučné nadšenie z hrania. Pri nedávnej návšteve kamaráta, ktorý je majiteľom konzoly Xbox, som si čakanie na jeho zbalené kufre skracoval hraním. Ani nie po pár minútach sa už miestnosťou šírili expresívne slová, nadávky a to bez toho, aby som vôbec registroval otváranie úst a namáhanie hlasiviek. Až jeho upozornenie, aby som sa krotil, som si uvedomil, akú má moc hra. Našťastie sa jednalo o slová nadšenia a nie hnevu, pretože inak by končil jeho gamepad na druhom konci bytu.

Neskôr som si začal všímať pozornejšie takéto ventilovanie emócií a to nielen pri jednotlivcoch (brat prepáči, že sa stal nevedome pokusným králikom), ale aj pri skupinovom hraní. Záver nebol prekvapujúci. Osobne ma potešil, že nie som jediný exemplár, ktorému nerobí problém udrieť si do stola, či hodiť myšku o stenu (to je ale iná príhoda a nesúvisí s hrami). Prečo sa to však deje?

Zväčša sa ventil otvára v momente, keď sa hráčovi vyslovene nedarí, alebo jeho snaženie prekazí absolútna banalita (môže byť aj tímový kolega pri kompetitívnom hraní). Vzduchom sa šíria nepublikovateľné výrazy a v najhoršom dochádza k znehodnocovaniu vybavenia počítača. Pri skupinovom hraní to nemusia byť vždy nadávky, ale aj uštipačné poznámky a sarkazmy, ktorými sa podlamuje protivníkovi pred ostatnými hráčmi morálka. Koncentrácia klesá a môže dochádzať aj k bezprostrednej inzultácii. Psychický teror necháme tak, aj keď funguje bez problémov.

Vráťme sa k našej otázke, prečo tomu tak je. Z mojej skúsenosti môžem povedať, že existujú dva dôvody, vďaka ktorým emócie naberajú skoro až hmatateľných rozmerov. Dôvod č.1 súvisí s úspechmi v postupe. Zdolanie ťažkého protivníka alebo prekonanie vlastných rekordov sa takisto oslavuje nahlas a nechýbajú ani korenistejšie výrazy, prípadne skákanie alebo iné pózy, ktoré bežne nepraktizujete. Ak vás niekto pri takejto pohybovej aktivite zastihne, nestačí sa diviť, ako málo stačí k radosti.

Dôvod č.2 súvisí s neúspechmi. Hnev narastá, ak sa nedarí, ak sa po stý krát predierate tými istými lokáciami, ak vás stále na rovnakom mieste čaká smrť... Situácií je veľa, sú však závislé od prostredia. Inak sa chováte doma, inak trebárs v herni, inak v herni s dôverne známymi hráčmi, inak u kamaráta, inak u kamaráta, ak je sám doma atď. No a určite sa inak chováte, ak cestujete dopravným prostriedkom. Sám som sa mohol presvedčiť, keď sa mi nedarilo vyhrať preteky (hral som WipEout: Pure pre PSP) a turnaje v hre som opakoval niekoľkokrát. Viem, že keby som hral doma, tak by sa ventil otvoril naplno.

Pochopiteľne ventilovanie emócií má súvis aj so súčasným stavom hráča, prostredia, kde sa nachádza a v neposlednom rade aj od (ne)šťastia. Mnoho hráčom si však neuvedomuje, že za to môže aj hra sama, resp. pohľad, ktorým sa dívate na herný svet. Ak hráte hru z pohľadu z tretej osoby (3^rd person) tak nadávky sú adresované priamo postavičkám. „Kam to do ... ide?" prípadne „Čo do ... robí?" Ak sa hrá hra z vlastného pohľadu (1^st person), tak sú tieto, alebo aj iné, príklady smerované priamo na osobu hráča. Takže prečo sa to vlastne deje?

Niekedy aj správne položená otázka dokáže na tento problém odpovedať. Je skutočne za (ne)úspechy zodpovedná postavička na monitore? Nie je problém medzi stoličkou a klávesnicou?

Dúfam, že diskusia nebude dlho zívať prázdnotou, ale začne sa zapĺňať vlastnými skúsenosťami z uvoľňovania emócií pri hraní. Ak mám hovoriť za seba, zatiaľ sa mi nepodarilo a dúfam, že ani nepodarí, znehodnotiť žiaden gamepad či iné herné zariadenie.

Článok bol pôvodne publikovaný na serveri: GAMES

Prístupov 2415

Kvalita článku